Nedokonané obstarávanie

 Nedokonané obstarávanie 

Dieslový motor na križovatke krátko nervózne zakašľal. Bol by ešte ostal automaticky vypnutý, ale Fero, ešte nervóznejší ako motor, vypol autostop. Čo sa má čo vypínať, keď sa on ponáhľa a musí hneď na oranžovej vyraziť. Celý véočkársky spis vibruje na sedadle spolujazdca. Dnes má Fero deň „D“.

Motor bol konečne vypnutý definitívne. Fero s roztrasenými rukami berie spis pod pazuchu a vstupuje do tmavej budovy, ktorá kedysi slúžila ako sklad. Dnes tam nie je nič, iba asfaltová prístupová cesta a priestory, kde cez rozbité okná preniká slnečné svetlo a hrá sa s jej rozobratým interiérom, najmä s regálmi, policami a lesklými zvyškami vidiel vysokozdvižných vozíkov.

Rozožnú sa svetlá v niekdajšej miestnosti pre administratívu haly. Fero pochopí a pomalým, navonok pozvoľným krokom sa uberá za svetlom. Čím dlhšie však ide, tým viac je jeho pozvoľný krok rýchlym a prezrádza, že ide o veľa. „Do čerta“, hovorí si, „naozaj mi to stálo zato?“ Mohol si v pokoji robiť svoje drobné ékaéska za pár stoviek, nakupovať kancelársky papier, z času na čas obstarať nebežné služby za 49 990 eur bez dépéhá pre riaditeľa lokálnej rozpočtovky. A rodinu by bez problémov uživil.

Veď čo, niekedy treba skúsiť aj niečo také. Netušil, ako ešte spraví opis predmetu, vedel o ňom málo. Ale povedali mu, že to bude oukej, že sa nemusí báť. V živote sa toľko nezapotil!!! Neznáša zložité technológie. A pomohli mu pramálo. Všetko si musel vygúgliť sám, a to nevedel, či dobre. Rozkaz znel jasne, napísať to čo najviac špecificky. Celé hodiny a dni sa hral s min a max, aby to nebolo zasa úplne okaté. Hľadal ekvivalenty, iné verzie, varianty. Keď to s ich spojkou priebežne preberal, niekedy sa mu až zdalo, že mu to je úplne jedno, sústredil sa iba na riešenie feečka a koľko si kto zoberie. Šľak aby to trafil. Načo sa do toho púšťal...

Dvere sa so škripotom otvorili. Sedeli vo vnútri, bolo cítiť odor cigár. Žeby už tie oslavné? Aby nie predčasne. Narýchlo sa rozhliadol. Pri okne stáli traja muži, všetci v klobúkoch a colombovských baloniakoch, kovový tanier lampy nad žiarovkou im zakrýval tvár. Tretí mierne vystúpil do priestoru, aj keď mu stále tieň lampy stále zakrýval všetko od nosa hore.

„Koľko?“ spýtal sa hlas s talianskym prízvukom.

„Štyri...“ hlesol a uvedomil si, že pôvodný zámer byť sebavedomým mu okamžite zlyhal.

„Čoooo???“ zhrozil sa hlas. „Také nebolo v pláne. Kto je ten štvrtý???“

„Nejaká firma s Čadce“, pokračoval už smelšie Fero. „Nemá žiadnu webstránku, iba základné údaje na finstate“, dokončil.

„Dá sa vyhodiť?“ nástojčivo sa opýtal hlas.

„Nuž,“ povzdychol si Fero, „použili JEDko na všetko, čo mohli. Po tejto stránke je to dosť blbé,“ skonštatoval. „V zásade ich môžeme vyzvať, iba si neviem predstaviť, ako to obhájime, je to obyčajná verejná súťaž“.

„Nuž“, odpovedal Fero, „spravili to veľmi šikovne, okopírovali celé naše zadanie. V zásade sa ich môžeme ešte dopytovať, čo vlastne presne ponúkli, ale keď sú čo i len trochu šikovní, zvládnu to“, uzavrel Fero.

Dve hlavy v tieni s klobúkmi zakašľali. Bolo vidieť, ako sa obrátili k sebe, vymenili si pohľady a pozreli sa späť na Fera.

„Čo budeme robiť?“ opýtal sa hlas nástojčivo, tak trochu detsky, akoby mu práve zobrali obľúbenú hračku.

„Ehm, máme ešte jeden problém“, pokračoval Fero. „Tie tri – no, veď viete ktoré, tam tiež nemajú všetko...“

„Čože???“ skríkol hlas rozčúlene. „Mal si im to riadne skontrolovať a overiť, že je to v poriadku!“

„Ja som za nimi aj bol“, vystrašene sa bránil Fero, „tvrdili, že čo nemajú, si aj včas zadovážia. Ja som zasa nemohol stáť za ich zadkom, keď mali obehnúť všetky potvrdenia a certifikáty“, sklamane prehlásil.

„Krucifix to snáď nie je možné“, preskakoval hlasu hlas. „To sme banda amatérov alebo čo?“ rečnícky sa spýtal, ale hneď si aj odpovedal. „Ako v nejakom Bangladéši. Takto to môžeme celé zabaliť!“ preskočila hlasu fistula do falzetu.

Ferovi vystúpili na čele kropaje potu.